@koncerton

Chelsea Wolfe @ A38 Hajó, Budapest, 7.8.14 (N)

Koncertných možností sa v auguste vyskytlo viacero (Earth+Rose Windows vo Viedni alebo celý OFF Festival, omg), ale vybrala som si Chelsea Wolfe, pretože vychádzala cenovo najvýhodnejšie (8€), už veľmi dlho som ju túžila vidieť naživo, hrala v mojej milovanej nádhernej Budapešti a ešte k tomu v zaujímavej concert venue, umiestnenej takmer pod vodou.

Šiesteho ráno sme sa s T. vybrali z Brna smer Pešť – naša stopárska dvojica má zlú karmu, ako sme sa už mali možnosť presvedčiť svojho času na celodennom stope Brno-Cieszyn.
Proste a skrátka, do Budapešti prichádzame v neskorú večernú hodinu, ubytúvame sa v 2nights hostel (veľmi pekný a čistý, ale normálne fungujúca sprcha a raňajky zdarma by vôbec neurazili), vyberáme sa kam inam ako do židovskej štvrti, kde strašne vyčerpaní po celodennej púti a niekoľkohodinovom blúdení žerieme kebab a končíme v hipsterskom podniku Telep.
Z Budapešti odporúčam Hummus bar (z toho množstva hummusu a falafelu som najedená na týždeň vopred), Capa Center (jedna z najpútavejších fotografických výstav, aké som kedy videla) a lody v tvare kvetín spovedľa Baziliky sv. Štefana (Szent Istvan), s príchuťami ako panna cota, olivová, levanduľová, bazalkovo-limetová, ách. Ak to s turizmom myslíte seriózne a nepreferujete posedávať po kaviarňach a stále niečo jesť (ako ja), bežte sa pozrieť na Halászbástyu a do krásnych záhrad Vajdahunyádu, kam sa môžete odviezť najstarším metrom v kontinentálnej Európe.

Ako sa schyľovalo k večeru, vydali sme sa hľadať loď A38, asi o päť mostov ďalej od Márgit hídu, pri ktorom sme bývali. Veľmi sa mi zamlúvalo, ako ľudia sedeli a chľastali na moste Szabadság (Liberty bridge), trasúcom sa pri každom prejdení šalín. Nabudúce.
I prišli sme k lodi, vstupujeme do priestorov a prichádzame priamo na koncert Ghosts & Scholars, maďarsko-holandského zoskupenia. Prekvapivo počúvateľná zmeska post-rocku s čímsi neidentifikovateľným. TU k vypočutiu. Zážitok podtrhla podlaha lode, kmitajúca pri každom výraznejšom údere bicích. Pivo stálo 60kč.

Nebolo treba čakať dlhšie než 15 minút a dočkali sme sa hviezd večera. Po krátkej predohre (nemiestne atraktívneho) huslistu a keyboardistu/basáka predstúpila pred publikum sama Chelsea Wolfe, zahalená v bielej látkovine, spod ktorej vytŕčali len potetované a zdobené ruky, vlasy mala typicky neupravené a oči uhľovočierne. Hneď úvodná pieseň Movie Screen bola pre mňa jedným z highlightov setlistu, spev absolútne dokonalý a rezonujúci, akustika v miestnosti skvelá. Piesne odsýpali až prirýchlo pre uši poslucháča ambientnej či post-rockovej hudby, zvyknutého na pomalé a rozvleklé prechody a pasáže.
Hrali predovšetkým z posledného albumu Pain Is Beauty – publikum najviac reagovalo pri repetitívnej hitovej We Hit A Wall, veľmi ma potešila moja obľúbená Tracks (Tall Bodies) z Apokalypsis a esenciálna Moses z predošlého albumu. Ako prídavok Chelsea zaradila Flatlands („I didn’t plan to do this song“), a dve piesne, ktorých názov spamäti nepoznám.
Rozhodne sa oplatilo a nebyť v máji tak očarená Moddim, označím Chelsea Wolfe za najlepší koncert roka.

Pohoda 2014 (K)

Zhrniem len tak po bodoch, dnes som na humor príliš unavená… Zrejme nespomeniem pár koncertov, či už preto, že sa neoplatili, alebo na ne proste zabudnem, ale posnažím sa!

Ukrajinská filharmónia - Polka rumu vo mne… nezašlapal, ako som dúfala, ale zasa stál len 3 eurá. Prvé dielko som nepoznala, Obrázky z výstavy boli úžasné, atmosféra skvelá, počasie akurát. Sympatické. Veľmi. Na Pohode vždy chodievam na klasiku a asi si kúpim abonmá do brnenskej filharmónie :D

Kraftwerk - Štyria dôchodcovia za pultíkmi, projekcia, ktorá nebola z tých naj, čo si kedy videl, a 3D papierové okuliare, v ktorých vyzeráš ako kokot. Áno, aj takýto bol koncert Kraftwerku… Najdôležitejšie ale je, že po Mobym to bolo najlepšie “otvorenie” festivalu, čo som zažila. Tešila som na nich, lebo sme to pozerali v škole :D Poznám asi 5 piesní, našťastie zahrali všetky z nich, juchú! A tak celkovo som bola viac zvedavá, než očakávajúca, no ale 2 hodiny ušli sťaby voda a vôbec by mi nevadilo, keby chaloši hrali aj dlhšie.

Milan Lasica - Milan ma prenasleduje v snoch, odkedy som ho stretla v Auparku :“) Diskusia výborná, zavše sme sa posmiali a bolo nám fajn.

Banjo Band Ivana Mládka - Mojím životným snom je byť L. Šindelářová alebo Libuna 2. Humor taký, že sa ani ja nesmejem, a to sa smejem často na svojej trápnosti levelu 99 zo 100, ale robiť zo seba debila a byť za to platený? Dajte sem!

Moja Reč - Tuto som sa cítila jak moja babka, lebo nikto na celom koncerte nemal viac ako 20 a skromne si myslím, že budem mať pravdu, ak poviem, že 80 % zúčastnených nemalo ani 18. Zdalo sa mi, že MR mám celkom napočúvanú, ale poznala som presne 0 odohraných piesní.

Seasick Steve - Sem som sa dostala náhodou, resp. za pomoci magickej otázky "Čo máš nové?”. Pekný chlapec (ktorý sa nevolal Jerguš) nemal nové nič, ale išli sme na Steva a bolo to pekné!

Azealia Banks - Azealia ma nasrala, lebo Harlem Shake bol mojou hymnou Pohody, a nakoniec neodznel. Dopičeeeeeee. Aj ona sa akosi chytro vyparila a ostal tam len DJ Jeruzalem. Trochu sklamanie.

Travis - Išli sme radšej piť. Okrem zvieracích stoličiek si nepamätám nič a nezobudila som sa doma, ale nedogrcala som sa. Presne tak, ako to mám rada.

Talkshow - Talkshow veľmi dlho ladili monitory, čo nám na nálade nepridávalo. Nepoznala som ani jednu z prvých troch pesničiek a tiež som bola pritriezva na to, aby som po A. kričala, nech ukáže piču, a tak sme odišli.  

Slobodná Európa - Slobodka neurazí. Po nej sme sa išli nachystať na večer, nikto nechápal, že však do Suede ostáva 5 hodín. No, LEN. P. s ploskačkou rumu a slovami “Ideme sa opiť!” naozaj pobavila.

Kelis - Zrejme som sa zorientovala na černošky, Kelis je jebačka a aj hudbu robí dobrú. Chcem ju do háremu. Nepoznala som jedinú pieseň, zahanbene priznávam, že ani tú, ktorú poznalo a spievalo celé letisko. Nevadí. Tešilo ma, že Suede mal naozaj kvalitných predskokanov, keby hrali pred nimi Travis, asi by som sa aj vykašlala na prvé rady, lebo nudím sa rada, viem to robiť na profesionálnej úrovni a odvádzam kvalitné výkony… ale čo je veľa, to je moc.

Mogwai - Jedno dlhé intro, ktoré ale zbehlo veľmi rýchlo a príjemne. Škoda, že som mala existenčné problémy a viac ako na hudbu som sa musela sústrediť na udržanie pohody, v ktorej som neumierala od bolesti :D

Suede - Po londýnskom faile koncert, ako som si predstavovala. Dokonca sa na mňa nikto ani netlačil a tak som sa mohla ľubovoľne odrážať k nebesiam bez hrozby prehodenia cez plot. Zomrela som z toho, že sa ma Brett držal… asi môj najväčší životný úspech, keď mám pravdu povedať… Kvôli nerozopnutiu košele (panebože, kedy som sa zmenila na starú nonstop nadržanú babu?) ale strhávam 0,2 boda :( Aj setlist bol viac než super, hoci ako sme sa s Veronikou zhodli, chýbali nám 2 of Us alebo Stay Together. Romantické duše, city neojebeš.

Kamoško & Kokosko - prekvapenie večera a objav Pohody! Budúci rok dvojhodinový koncert na Bažante, poprosím.

Na túto Pohoda som išla s tým, že budúci rok nepôjdem… našťastie som dospela k rozumu, Pohoda nadovšetko :3

cajoris :

Hey chavorale! Tento post bude iba o Gogol Bordello, veci ako “Byť vegánom v Maďarsku je na zabitie sa” a “Ako sme pol dňa hľadali Rybársku baštu na Rybárskej bašte” pridám možno zajtra.

Takže k samotnému koncertu, ktorý sa uskutočnil 14.6. v Budapest Park: Kto chodí na koncerty o 5 hodín skôr, uvidí z kilometra spoza plota a hajzlov zvukovku :3 Potom sme sa vybrali do neďalekého Tesca kúpiť si pivo, keďže čakať 4 hodiny na slnku nie je len tak. Našťastie nás asi po hodine pustili do akéhosi nádvoria dotyčného parku, čím sa síce nič nezmenilo, akurát sme čakali v chlievikoch. Veronika v jednom (ktorá je super a nebyť jej, tak tento post nevznikne, lebo by som nemala obrazovú prílohu, fňuky), ja v druhom a stará baba s dedom v treťom. Sama nie som najmladšia, ale dosť ma prekvapilo, že aspoň tretinu publika tvorili ľudia 40+.

Po ďalšej minimálne hodine nám naskenovali lístok a mohli sme bežať k pódiu. Aj stará baba bežala, ale vzdala to po pár metroch, ono keď máte 60 rokov a na nohách šľapky, tak sa beží dosť napiču. Veronika teda obsadila miestečká pod Eugenovým mikrofónom, ja som odbehla čornúť plagáty :3 Potom snáď 2 hodiny púšťala ženská balkánsku dychovku v disco šate, čo bolo naozaj zlé. Milujem balkánsku dychovku, ale bez hlúpych beatov a neviemčoho, no celkom utrpenie, čo vám poviem. 

Niečo po 20. hodine sa konečne ozvali prvé tóny We Rise Again :-* Nasledovali piesne z nového albumu (Dig Deep Enough, Lost Innocent World, Malandrino, The Other Side of Rainbow, John the Conqueror?) pretkané klasickými hitmi (Wonderlust King, Pala Tute, My Companjera, Sacred Darling, Trans-Continental Hustle, Think Locally Fuck Globally, Not a Crime a Start Wearing Purple, pri ktorej Eugen ako vždy oblieval prvé rady červeným <3). A určite som aj čosi zabudla. Poslednou piesňou bol Alcohol, ten zahrali už len Eugen, Serž a Paša. Chýbali mi možno tak 3 piesne: Break the Spell, Sally a Gypsy Auto Pilot, ale nevadí, 10/10! Koncert vo Viedni mi prišiel možno trochu živelnejší zo strany kapely, ale nemám stále čo vytknúť. A závidím Elize postavu.

Po koncerte a krátkej afterke, kde hrali 3 stejdže ska, oldschool disco a dubstep, sme sa vybrali posnoriť k tourbusu, ale stretli sme akurát Sergeja pri plote a ani sa nezdalo, žeby sme mali šancu Eugena uniesť, a tak sme sa pobrali na nočnú šalinu smer Ferenciek tér do hostela. Nestihla som ani spracovať zážitky, bola som rada, že konečne tečie teplá voda a zaspala som ešte asi po ceste do postele.

Keď budú GB najbližšie hrať tour, som rozhodnutá ísť aspoň na 3 koncerty za sebou! :3

VINTAGE post: Crippled Black Phoenix 2013 vs. 2014 (Ni)

Písané v júli 2013:

Pôvodne som ponúkla prestížnu možnosť napísať pár slov ku koncertu CBP môjmu kamarátovi Andrejovi. Ale Andrej odmietol, keďže je snob a písať príspevky na takéto undergroundové portály je pod jeho úroveň. Prinášam teda reportáž ani serióznu, ani presiaknutú post-alkoholickým humorom, iba takú regulérnu a la moi.

Internetmi sa rozniesol chýr, že CPB vystúpia už poobede v rámci Hudby Mesta, nuž sme sa ešte pred koncertom samotným vybrali na SNP-čko. Bolo neuveriteľne sparné júlové popoludnie. Všetci členovia skupiny svorne sedeli pod sochou partizána, okolo nich asi štyridsať fanúšikov. Jedna z piesní, ktorú hrali, bola 444. Ak mám pravdu povedať, pokojne by som si vypočula aj celý ich set v akustickom prevedení. 


01:50, sme celebrity.

Moje bystré oko zaostrilo na zjav idolického mladého hudobného redaktora…a až do neskorej noci fokus nestratilo.
Moje šance získať ho: malé.
Moje šance získať ho, keď sa naučím efektné akrobatické triky so sklenenou guľou ako chlapík, ktorého sme poobede videli v Medickej: megazvýšené.

V rozohriatom meste sme strávili pár hodín, kým sme sa odobrali do KC Dunaja na samotný veľký koncert. Toľko ľudí som v KC-čku asi nikdy nevidela, hoci na Dohertym ich muselo byť podobné množstvo. K baru sa tiahla dlhá rada na-pivo-čakajúcich.  Aj my sme si ju vystáli a zakúpili Kout a malý špeciál.
CBP začali pred deviatou rozohrávať svoj “kinda longish set”, čím mysleli takmer 3 hodiny (!) hudobnej extázy. Striedavo nás častovali piesňami z (Mankind) The Crafty Ape a 200 Tons of Bad Luck, občas prestriedanými vypaľovačkou z I, Vigilante. Pri každom koncerte spomínam, aká pieseň mi chýbala a nezabudnem to poznamenať ani tentokrát: A Letter Concerning Dogheads!


Máj 2014

Venue pre tohtoročný koncert bol Randal, čo nevzbudilo prílišné nádeje ohľadom kvality ozvučenia - o to príjemnejšie bolo moje prekvapenie. Zišiel sa tu podstatne menší dav fanúšikov, než ono minulé leto, charakter publika však ostal - loajálni poslucháči, ochotní odspievať melódiu z Burnt Reynolds a poslúžiť ako podstavce pri crowd-surfingu.

Sedem členov kapely sa na maličké randalpódium ledva vošlo, zato hrali ešte zohratejšie a ucelenejšie, než pred rokom. Odprezentovali približne polovicu (veľmi dobrého) nového albumu The White Light Generator - hoci štúdiovka je pri CPB vždy iba nudnou, plochou verziou intenzívneho a hudobne perfektného živého vystúpenia.
Na niekoľkých piesňach svojím vysokým falzetom zahosťovala švédska speváčka Belinda, ktorú podľa mňa nikto nemôže mať rád, nielenže spev Daisy Chapman je omnoho komplexnejší, ale Belinda navyše randí s Justinom Greavesom, na ktorého som si robila zálusk ja.. Tak toto už fakt nie.
Mimo nových piesní bol setlist (aj čo sa týka prídavkov) takmer zhodný s minuloročným. Zahrali math-rockovú Born In A Hurricane a aj svoju klasiku, výborný cover Of A Lifetime.



Teraz sa vyjadme smerom, ktorý Koncertón nezvratne dištancuje od serióznej žurnalistiky: osobný stuff, ktorý ste vôbec nechceli vedieť.
Keďže sa pokúšam o bezlepkovú diétu, musela som si odpustiť pivo, ale inšpirovala som sa mojím koncertným spoločníkom Martinom a dala som si fernet s tonicom. Priznám, že po koncerte bolo pár chvíľ, kedy by to chcelo menej tonicu a viac fernetu - napríklad keď ma neskôr na bare balil chlapec z Nitry, ktorého ohromné sebavedomie bolo nepriamo úmerné jeho intelektu a vzhľadu.

Potom však nastal hviezdny okamih, počas ktorého som osobne spoznala môj celoživotný hudobno-redaktorský idol, človeka spomínaného už v reporte z 2013… Totiž ak ste si mysleli, že ku všetkým black metálom a dark ambientom som prišla celkom sama, mýlite sa.
… Písal sa rok 2007, bola jedna baby Nikola a bol jeden slovenský rockový hudobný plátok, ktorý mal čoskoro zaniknúť. Nikola mesiac čo mesiac bežala do trafiky so 100Sk. Po pár vydaniach magazínu vedela určiť, ktorý z mladých prispievateľov má najdôvtipnejší štýl písania a najinšpiratívnejšie hudobné chute a začala systematicky počúvať všetky skupiny spomínané v jeho rubrike “V tieni”. Tento vtedy len 19-ročný redaktor reformoval Nikolin hudobný vkus a nič už nebolo ako predtým …
Prosímpekne, po rokoch som konečne nabrala odvahu a oznámila onému človeku, že má vernú dlhoročnú fanúšičku a obdivovateľku, ktorej zmenil život. Bol milý, ráčkoval, prebrali sme koncerty a festivaly a potom mi zo zákulisia priniesol setlist Crippled Black Phoenix <3

Lúčim sa a pozývam vás 21. mája do Budapešti na Wovenhanda za 13,5€. Vo Viedni ten koncert stojí dva razy toľko.. nemiluj zlaté Maďarsko!

Moddi @ Jazz Tibet Café, 5.5.14 (Ni)

Z BA som vyrazila vlakom na sever o druhej poobede (minúta ticha za padlých 20,5€ (!) za spiatočný lístok), netušiac, aké ma čakajú peripetie. A to nehovorím len o tom, že som si pri sťahovaní posledného dielu GoT do mobilu prečerpala všetky dáta určené na ten deň plus nejaké naviac, čiže som ostala bez internetu a bez kreditu…

Prestupy z vlaku do vlaku totiž tiež nie sú práve môj šialok kávy.
“Ide toto do Olomouca?!” súrim sa vystresovane do vlaku, ktorý odchádza.
“A do Otrokovíc to ide?!” odpovedá protiotázkou rovnako zneistený Slovák. Jemu sa pošťastilo, mne až tak nie, ale nakoniec som sa do Olomouca po pár prestupoch prepracovala - trpezlivosť ruže prináša.
Po krátkej prehliadke usudzujem, že mesto je famózne; budovy sú historické, ulice sa kľukatia hore-dolu od pamiatky k pamiatke, podniky sú alternatívne a obchody so službami vizuálne ešte dýchajú socíkom. Ideál.

Len čo vkročím do priestorov Jazz Tibet Clubu, predo mnou sa zjaví Moddi. Všimne si, že naňho neschopná pohybu už niekoľko sekúnd civím, tak ma priateľsky pozdraví: “Hi.”
“Hey..” hlesnem fascinovane. The fangirl inside me has been awoken.
Prichádza Honza so zreteľným alkoholickým náskokom, ktorý netúžim dorovnať. Sedíme pri stoloch, keďže Jazz Tibet Club je niečo medzi hudobným klubom a reštauráciou.

Moddi a jeho dvorná čelistka Katrine nás uvádzajú do prvých tónov posledného vystúpenia ich Train Tour celkom novou skladbou, pokračujú so Soon You’ll Be Somebody Else.
Atmosferické, jedinečné, silné, severské, presiaknuté melanchóliou a krásou v čistej forme.
Moddi skladby prekladá dlhšími preslovmi, jeho charizmatický komediantský prejav by som mohla počúvať do konca večnosti. Pri Let The Spider Run Alive si sadá za klavír, ktorý neovláda až tak dobre ako gitaru a harmoniku, ale stále na dosť pôsobivej úrovni.

Postupne sa stupňuje intenzita a emocionálny nátlak tematiky. Dočkáme sa piesne o izraelskom vojakovi, ktorej melódia sa stratila v čase a “príliš intímnej” Smoke. Aký je Moddi talentovaný hudobník, taký je aj talentovaný rečník. Pri rozprave o rasových predsudkoch a ekologickej
úvahe/apeli: “This is the Norwegian nation’s cry for help. If we won’t drill for oil, what shall we eat?” aj srdce štandardne cynického Stredoeurópana pod hypnózou moddihudby pookreje. Hoci keď sa na to tak spätne pozriem.. OUCH. Niekde pomedzi to všetko zaspieva (teraz už trochu rozpačitému publiku) variáciu na theme song z Tří Oříšků pro Popelku, ktorá je vraj v Nórsku najobľúbenejšou vianočnou rozprávkou.

Po skončení setu si vytlieskame dva prídavky, House By The Sea a Northern Line. Pätnásť nadšených dievčat sa nahrnie po podpisy na plagáty. Čo vám poviem.. o chvíľu tam čaká nielen 15 dievčat, ale aj ja a Honza.
The fangirl inside me is about to faint.
Keď sa dostávame k Moddimu a získavame podpisy, mám potrebu oznámiť mu, že interpretka piesne z Popelky sa pred týždnom vrhla pod vlak a sú toho plné médiá. Moddi je dosť šokovaný a hneď o tom diskutuje s ľuďmi naokolo. Dúfam, že na nejakom budúcom koncerte bude rozprávať príhodu, ako raz úplne nevhodne spieval Tři Oříšky českému publiku na svojej “Train Tour” a nemyslel to ako tribute Bartošovej.

Po koncerte sa odoberáme s prírodnou partiou H. do krčmy, ktorej presný názov si nevybavujem, do Vertiga, kde majú rybičky aj hipsterské Club Maté, a nakoniec do nonstopu Phoenix. Ten silno odporúčam, lebo v jukeboxe sa dá pustiť Dark Funeral a Satyricon, pozor, s videom! A nekresťansky nahlas.
Do Olomouca za hudbou sa skrátka ísť oplatí.

Bruno Ferrari @ Mersey, Brno (25.4.14)

Sere ma bakalárka, čakám, kým sa stiahne Californication a Nikola sa už vyjadrila k Vanesse, tak reku ja aspoň stručne o Brunovi.  Kvôli tejto príležitosti som investovala do zlata a kúpila si pár kíl masívnej bižutérie, Zuzka došla predčasne z Prahy a Veronika si zrušila inventúru v TETE. Toľko k našim očakávaniam… a túžbam opäť raz pospolu popiť.             

Warm up na Jiráskovej bol stanovený na 8.00 PM. Výnimočne nefungovali stejdže Almara a Kúpeĺňa, hrala len Kuchyňa, proste decentnosť nadovšetko. Veď sme nejaké dámy. Um padol v priebehu polhodiny, ale pohodys, cigánske čečereče sme si stihli pustiť zo 5x, čiže všetko bolo ok, mohlo sa vyraziť.   
V Mersey prekvapivo o 9. nikoho nebolo, a tak sme sa museli uchýliť k spoločnosti piva. V rámci alkoúprimnosti som sa barmanke zdôverila, že sa v pive fakt  nevyznám a všetko mi chutí jak šťanka, načo som dostala pivársku prednášku… ofc, že ma to ešte viac zmiatlo a nechala som si poradiť. Veď ako vravím, sú to rovnaké patoky. Nakoniec som si na pive fičala až do rána, ale ruku na srdce… pivorum to nie je.    

Bruno sa dostavil dosť neskoro, súdim podľa toho, že som už tak celkom nemala pojem o čase… Anyways, bavila som sa a síce diskografiu nemám absolútne naštudovanú, nechala som sa dosť strhnúť showkou. Som známa kolotočárka, hudby ako toto mám úprimne fest rada :D Som rada, že tu občas aj takéto zábavné koncerty bývajú… už mám po krk tých 10 hodinových vyčkávaní pred venue, som stvorená pre tieto komorné akcie s neviazanou zábavou a afterkou ľubovoľnej dĺžky. Slová killjoya, viem.     

Prikladám fotku najštýlovejších ľudí na svete, zľava: nepoznám, Rišo Miler, ja, Zuzana.

Išla som spať o 6. a o 8. som už vstávala do Blavošky, sama neviem, načo tak skoro, ale poznáš ten pocit, keď nemôžeš od radosti zaspať. Ja to momentálne poznám aj  z toho uhla, že nemôžem spať skrz bolesť chrbta. No ale čože by to bol za koncert, z ktorého neodídeš ako invalid, však hej.


Najbližšie akcie:
16.5. - Ethan Kath & Dean Rosenzweig, Fléda (Brno)
14.6. - Gogol Bordello, Park (Budapešť)
možno 24.6. She Wants Revenge, Lucerna (Praha)

a 10.-13.7. Pohoda :-*
DOJDITE VŠETCI!

To si sem píšem ako záväzok, že o tom napíšem blog. Pretože som sa vykašlala na všetky tie topky, ktoré som za uplynulý rok videla (2x Suede, Nick Cave, Gogol Bordello, Swan Bride, Vanessa…), a ktoré nám mohli vyniesť tisíce followerov.

Vanessa @ Randal, 26.4.14 (Ni)

Odbíja takmer šiesta hodina večerná a samozrejme, že jediný víkendový dúbravský autobus do mesta mešká. Kaja a Veronika ma netrpezlivo čakajú v Podhradí, napriek dažďu už pochodili hrady a pamiatky a la turisti v Brátiske. Výprava do Tesca za Tavenýrom nám zaberie asi polhodinu, potom sa usádzame v Novopackej pivárni.
Ceny sú bezkonkurenčné. Z pivných sort volíme Broučka, hostinský nám namiesto troch malých pív prináša tri veľké, ale nehneváme sa. Však sa mi to tiež stávalo každú chvíľu, keď som robila čašníčku, pane. Tri tuzemáky, tri pivá a dve kofole nás stoja 7,8€.
Pivo a rum zlučujeme v proslulý koncertný nápoj, PIVORUM. K nášmu elitnému stolu vyžarujúcemu štýl sa snažia votrieť zbitý počerný spoluobčan, mladý pankáč z Ružomberka, ktorý pracuje v Rači ako mechanik, a čierny pes typu Baskerville.

Na ceste k YMCE sa K. stihne sfotiť pod nápisom Hustler pri random sex shope a potom sa celkom obstojne stratíme niekde v okolí Rozhlasu.
Avšak no stress; Randal je vyľudnený, vyprázdnený, popri pár štamgastoch sme jediné ženské návštevníčky. Takto sa má situácia takmer hodinu. Pokračujeme pivorumom. Posielame fotečky do Brna Adamovi - nezdá sa byť nadšený.

Koncert začína okolo pol desiatej, obsadzujeme prvý rad a na pódium prichádza Vanessa v trojčlennej zostave - Samir, Moimir a ten tretí, zvyšok kapely nechali doma. Jsme tví noví kamarádi, ale nemáme tě rádi. Tak cos čekal, ubožáku? Nasledovnú hodinu predvádzame originálne tanečné kreácie dokonale doplňujúce EBM štýl, vedľa poskakuje týpek v čiernom sieťovanom tope a reťazi.
Nevyznám sa v diskografii Vanessy až tak dobre ako dievčatá, ale celá paleta zásadných hitov okrem Fízl na Speedu bola pokrytá. Karolína tvrdí, že hrali: “celé nové cd okrem ragnarok, véna s kudlou a smrt na kolotoči myslím. ahoj chcípni, spolkni ďábla, zrcadla, kolumbie, flashback, jedu do pekla, prokopat se ven a tuším aj chci zmizet. jimmy jones.” Tak tu to máte, slovo reálneho vanessoexperta.

Vynútili sme si dva prídavky a značne dehydrované sa odoberáme posilniť zázračným drinkom.
Po výzve “Selfie, Mirku!” sa na bare fotíme s Moimirom Papalescu.
K. niekedy v tejto etape získava aj nádherné snímky so samotnou megastar, Samirom.
Tu začínajú byť moje spomienky značne hmlisté, každopádne sa k nám pridávajú dvaja muži s obrúčkou (v jednom z nich nachádza V. záľubu), môj priateľ, nastáva alkohystéria a alkotrápno. Následne sa s Kajou zjebeme na betónové schody, v dôsledku čoho získavame narazenú kostrč a polmetrovú modrinu cez stehno. Aby som túto časť večera zhrnula: pamätám si 5% udalostí a aj za tie sa hanbím.
Vanessa (i Bruno Ferrari) však určite aj nabudúce, a nabudúce sa tešíme na drinčík známy ako Jack Morgan/Kapitán Daniels. Keďže takéto srandy nie sú zadarmo, hľadáme sponzorov, aby sme jediný úprimný a zdravo ironický slovenský koncertný blog udržali pri živote a nemuseli ísť šľapať chodník do Tirany ako ubohé děvčě z Kyjova.

Pohoda, 11.-13.7.2013 (K)

1. Začnem prehľadne: 14.voľačo, staviame stan v kokotskom sektore, naozaj VIP, sťaby vyrobené pre mňa, fakt lepšie miesto na kempovačku tam pre nás nebolo.
2. 15.voľačo ideme na pivo, z čoho sa dá jasne usúdiť smer tohto príbehu, keďže z piva bežne grcám ušami
3. stále 15.voľačo, kupujeme víno, blokujeme cestu a všetkých nútime piť
4. 16… som opitá, nachádzame Maďarov, a pretože mám maďarských predkov, musíme to spolu zapiť. Szia! Hogy vagy?

5. ďalej, som opitá, dofajčená, opitá 2.x, dostávam od svojho maďarského kamoša 2 igelitky vína a áno, všetkých okoloidúcich nútime piť

6. dilemu “ísť na AMO alebo Bots?” riešime pitím, spoznávame 23764 ľudí, z ktorých si pamätám len Borisa, lebo mal asi 89 rokov, a Annu, lebo bola Poľka a isto gotuje z Gracjanem, frytki i jaječnicu! A ešte 17ročného hrdzavého kocúra, neskôr zvaného Garfield, ktorý počas pitia stratil spacák a kým si postavil stan, kokoti mu ukradli karimatku :D Zomieram od smiechu zakaždým, čo si na to spomeniem :D 

7. stmieva sa, začínam vrieskať po ľuďoch, rozprávam sa po anglicky už s každým, lebo nestíham ladiť

8. na Slovenských tancoch sa MUSÍ TANCOVAŤ, kurva

9. Kaiser Chiefs si nepamätám, ale isto som sa silno bavila, keďže som tam zostala sama jediná, absolútne netuším, kedy sa na mňa všetci vysrali :D Škoda, keďže sme predtým ako správni kokoti čakali minimálne 236732 hodín v prvom rade. Aj so švédskym albínom, ktorého sme našli neviem kde. Seriózne, na 20 bizar-zjavov pripadá tak 1 normálne vyzerajúci človek, čo poznám. Z Beware of Darkness nemám žiadny vizuálny zážitok, asi mi rezignovali oči. Audio som rozpoznávala, minimálne ku koncu teda naisto. Catch me if u caaaan, parádni boli.
 10. Smashing Pumpkins - asi po 2. pesničke som si ustlala uprostred davu, nadobúdam albínov sveter (moje číslo, zemitá farba, na gombíky. s odstrihnutou ceduľou. musthave), ktorý mu vrátim na budúcej Pohode. Alebo keď sa pozvem do Holandska. V stane si nenávratne dosieram zipsy na spacáku. Neviem, prečo to píšem, lebo táto skutočnosť nikdy nezohrá dôležitú úlohu v ďalšom príbehu.  

11. V piatok doobeda som sa ukrutne zalúbila do Roba Rotha (hihi :-*), Panáčik ma nebavil, znovu som sa zalúbila do R. R. na Rockových veršoch, Naive New Beaters sú noví The Teenagers, shit happens every day but its alright. Som ultraprimitív, takže ma bavili cca 3x viac než Atoms for Peace. Babylon Circus bol hrozne super! Po nich usudzujeme, že máme nadbytok vína v stane. Kedysi v ten deň bola aj Pava v bvutálnej zostave. Rozpačité je, že som sa úprimne zabávala :D

12. Som na O.Children, ktorí boli fajn, ale moc som sa nebavila, lebo som nebola v 1. rade, pesničky som NESTIHLA napočúvať (lebo musím počúvať Beyonce!) a nemohla som trsať nijak špeciálne, keďže som nenašla nikoho, kto by mi poslúžil ako vešiak na kabelku, tak som mala oštaru.

13. Bloc Party ma nikdy nezaujali, išli sme do výčapu, kde som sa zoznámila s Maťom, ktorý bol v pohode, povedala som mu, že vyzerá ako Thom Yorke, a dostávala som beers for free, woohoo! Rozmýšľam, či sa ma bál, alebo som len bola neodolateľná. Skromne.

14. Prichádza albín Tim, zrejme pre sveter. May I have it even for tonight, please? Chňochňochňo (Holandský výraz pre ďakujem. Vlastne, holandský výraz pre všetko.), popičiiii.
15. Ešte sme boli na Django Django a stretli sme frytki s vínom, takže asi som tancovala vo vlastnom svete, lebo na nič konkrétne si nespomínam. Znova by som na nich nešla, sú moc nevýrazní na môj vkus. Hľadám si nových kamarátov, nikto nemá nič nové.
 16. Thom Yorke je dlatunkýýýý mauinký! Ňuňu, a aj som poznala pár pesničiek, ale 2 hodiny sú zasa too much na tie dojáky…
17. Zaspala som na Justice.  
18. Sobota - 3.x milujem R. R. + maďarského baleťáka na Príbehu vojaka, akože fakt, tento rok bol extra hudobne nezáživný, lebo viac ma zaujali divadlá, než koncerty. A to som na nich bola totálne triezva, asi starnem. Budúci rok vymetiem všetky diskusie.  :( Pozývame na pivo cudzích ľudí, mali kopec nových vecí!

19. Vrieskať óóóó, vidiéééčan v sprche ako sedlák je popiči! Trápne, že si nepamätám 1 celý (z 2) koncertov, na ktorého sa megamocnajviac tešila, zato detaily o sprchovaní cez Vidiek + chlpaté nahé tučné ženy mám uložené v hlave úplne presne.
20. Na Kokot stejdži znie S&M, rozprávame sa štýlom “Kaja, ty krava, poď sem. - Do piče choď!” a mám time of my liiife, a Paťa je moc na úrovni, aby klesla na tú našu a od srdca sa bavila… Nezávidím! Dopíjame 14./14 víno, success.
21. Midi Lidi sú dobrí vždy.
22. Vyrábame transparent na Bad Seeds (obrovský modrý nápis BAD SEED mi nejde umyť z ruky doteraz, xixi). Pribudol k nám Tibor z Budapešti. Mám v sebe maďarský magnet.  
23. Sme na Dubioze Kolektiv, z transparentu sme vyrobili čiapku. Veronika beží obsadiť miesto na Nicka, ja jako volim Bosnu i Hercegovinu i zato što moram ostati na koncertu, I want to fly back like a rocket to the Balkans!

24. Sme v prvom rade, síce trochu na kraji, lebo sme to podcenili, ale furt lepšie ako byť v 2. a ďalej.
25. Česká holka se tlačí dopředu, posílám ji na Rock for People.

26. Chce se alespoň vyměnit. Posílám ji do píči.  

27. Kubánsky orchester bol celkom fajn, fakt hej, a to som čakala peklo na zemi.

 28. OMG NICK CAVE V CELEJ SVOJEJ MAJESTÁTNOSTI a SEXUÁLNOSTI je pár metrov odo mňa!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Pri Weeping Song som revala od radosti, pri Red Right Hand tiež, lebo tie gongy tam by som mohla počúvať furt dokola… to sme vlastne ešte ráno v stane počuli, keď ich zvučili, a fest sme sa tešili, cmuuuuuk. No, uvítala by som mierne iný setlist, teda menej piesní z Push the Sky Away, ale pri Mercy Seat som sa skoro zbláznila od radosti, takisto Stagger Lee. A Into My Arms a From Her to Eternity. A Tupelo! Tupelo je úplne prvá pesnička, čo som od BS počula, púšťala som si to ešte na MySpace pred 100 rokmi. Úplne môj životný míľnik! Vlastne by som vynechala len We Real Cool a People  Aint No Good, na tieto naťahovačky veľmi nie som. Ale úžasný zážitok a som hrozne rada, že idem ešte do Prahy, hádam budú hrať menej pomalých pesničiek… a poďte so mnou niekto do Ľubľany, vážne!

Suma sumárum, zažila som najlepšiu Pohodu, dostala som parochňu, sveter, litre vína a piva, a síce som nestretla nikoho, koho som chcela (Idea roka bola vypnúť si zvonenie. Keby mama volala. A moc nepozerať sms, keby písal švéd :D), zoznámila som sa minimálne s 500 ľuďmi z celého sveta (škoda, že žiadne celebrity), takže som mohla tak po každom 3. človeku kričať “Teba poznám, čo máš nové?”. A to som ani zďaleka nevyužila potenciál celej akcie! Nabudúce si beriem len kefku na zuby a vstupný vklad euro na víno do vačku.

Pete Doherty @ KC Dunaj, 25.6. (K)

Momentálne by som mala spracúvať Pešánkov Kinetizmus, tak som si povedala, že vhodnejšia doba na napísanie tejto storky vlastne neexistuje…

Do BA sme sa rozhodli vybrať hneď ráno, pretože čím viac času v Blavoške stráviš, tým viac celebrít stretneš. A rozhodnutie to bolo veľmi múdre, stretli sme MILANA LASICU, omg! Si to predstav! Ok, Milan nie je Ibi, ale aspoň niečo. Bolo to v Eurovey, ak by mal niekto podobné celebritné nutkania ako ja… Musela som si ísť kúpiť topánky, keďže moje pôvodné mi premokli 2 minúty po vystúpení z vlaku. Možno raz oželiem nejaký koncert a kúpim si poriadnu obuv… ale to je až moc hudba budúcnosti, to až keď raz dojdem k rozumu.
Takže takto, v rámci šetrenia sme sa rozhodli predpiť v lacnom pajzli v meste, čo sa celkom kvalitne podarilo, lebo zrazu sme sa náhlili do Dunaja… ja prestrašená, že budeme úplne vzadu, ak nie na chodbe. Hej, pred nami boli dvaja ľudia, z čoho išiel na koncert jeden. A potom došla Wanda, ktorá vraj počula môj hlučný smiech, buhaha. Pozdravujem Wandinu mamu, lebo je super! :D Keďže sa furt nič nedialo, museli sme piť ďalej (a vyrobili sme aj vkusný a originálny transparent I LOVE YOU), až nás konečne pustili dnu a získali sme krásne miesto hneď na pódiu. Potom sa zas nedialo nič ďalšie dve hodiny, okrem toho, že sme niekde získali tamburínu a nejaké tie šušťavé veci a sformovali sme Jet Revival. Nehanbím sa povedať, že sme boli vlastne nultá predkapela. A je nutné dodať, že naša predkapela ma bavila o dosť viac než tá oficiálna. Neviem, aký je Walter Schnitzelson v neakustickom prevedení, ale za akustické mu dávam 2/10, aj to len za ten dychový nástroj… veľmi zbytočná kapela.
Potom prešlo ďalších cca 5 hodín, až konečne prišiel Pete, ktorý, mimochodom, vyzeral úplne majestátne :D, tak som odpadla od radostiiiii.

(neviem sem dať nejako normálne fotečku: https://fbcdn-sphotos-d-a.akamaihd.net/hphotos-ak-ash3/q73/s720x720/1004432_10200855430499973_1361970010_n.jpg)

Z jeho sólo cd/od Babyshambles/Libertines poznám dokopy asi 7 pesničiek, takže ma strašne potešilo, keď asi aj všetkých 7 zahral (Delivery, Fuck Forever, Last of the English Roses, I Am the Rain, What Katie Did, Can’t Stand Me Now, Music When the Lights Go Out). Akože jasné, že Doherty nie je Corner, ale tiež ho chcem doma!
Neviem, či sa mi ten koncert zdal celkom dlhý skrz alkohol, alebo bol dlhý naozaj, aj keď tak akurát, ale bol proste kvantitatívne (aj kvalitatívne ofc) dostatočný. Pete odišiel bez prídavku, čo mi ani moc nevadilo, keďže som predtým získala trsátko, pivo aj dotyk, takže som bola plne uspokojená :D Po koncerte sme dačo len tak riešili, keďže sme do odchodu autobusu mali asi 4 hodiny, až mi napadlo, že idem sa vymočiť, a potom mi zrazu len beží Veronika oproti, že má podpis aj obrázok od Peťka, wueeej! Ja som to uhrala aspoň na Hi5 a už-už nastupoval do výťahu. Tak v mojom geniálnom mozgu skrsla skvelá myšlienka, že bežme dolu 5 poschodí, ešte ho stihneme. A veruže sme stihli, skoro som si nohy dolámala, ale stálo to za to. Dali sme megarýchlu fotku v pohybe, och, stále neverím, že sa to udialo… a potom sme mu ešte 10 minút robili pičoviny a vykrikovali do okna auta, a nejakí ľudia nám nahlas závideli fotku, cha cha cha. Konečne viem, na čo boli dobré tie litre potu vypotené počas ranných behov v Lužánkach…

A keďže mám unikátnu schopnosť rozpoznať a priťahovať cudzincov, zvyšok noci sme strávili s dvoma Američanmi, ako inak v krčme. Super koncert s parádnou afterkou. Až tak moc, že som si na druhý deň hneď kúpila lístok na Babyshambles do Prahy, mucq.

Neurosis, Terra Tenebrosa @ Lucerna, Praha, 1.7.13 (Ni)

Na úvod si to dajme bez zbytočnej omáčky: 

_JA SOM VIDELA NAŽIVO NEUROSIS._ 

Bol to intenzívnejší zážitok, než vidieť naživo Ulver, Swans i Wovenhand. Dokopy.

Áno, zoznam mojich hlavných životných cieľov týmto považujem za skompletizovaný.

Vysvetlime si okolnosti: Neurosis sú v sludge/post-/doom metalovom svete na samotnej špičke výslnia legendárnosti. Ich charakteristický hutný zvuk je nezameniteľný. Oni udávajú smer a desiatky mladých začínajúcich kapiel sa nimi inšpirujú. (Ak náhodou trpím delúziou, z tohto šťastného omylu ma nevyvádzajte.)

Mala som šestnásť, keď sa ku mne dostala vlna tejto kalifornskej tvorby…nič už nebolo ako predtým.

11:00. Stojím pri vozovke pri Tescu Lamač s tabuľkou PRG a slnko mi nemilosrdne vypaľuje zrak.

- “Slečna, kam stopujete?”

- “Na koncert idem.”

- “Je to nejaký tvrdý rock?”

- “Je to vcelku tvrdé.”

- “No, však za to! Tak veľa šťastia.”

..veľa šťastia som nemala. 19:40 sa ocitám na neznámom mieste v Prahe. Mám spálenú ľavú polku čela a pravú stranu dekoltu. Zmätene pobieham, ľudia ma navigujú k Lucerne. Čakala by som odlišný typ podniku, tento by sa hodil skôr na klubové tanečné akcie. Pred pódiom nie je veľa miesta, stáť sa dá aj hore na poschodí, na strope sa kde-tu zaskvie diskoguľa.

Nestíham ani poriadne lapiť dych a svoj set zahajujú (atmosferickým zvukom syntetizátorov a vysokým škrekom vokalistu) Terra Tenebrosa. Vyskočia na pódium, vyzerajúc ako zvrátený výjav z pekiel. Frontman má na hlave bielu strigôňsku škrabošku, ostatní členovia majú na tvári nakydané akési vápno, čiže vyzerajú ako Sopore (sopor-stroj. dva sopore-dva stroje. jj, asi to tak bude). Navyše sú dômyselne ukrytí pod tenkými dementorskými pláštenkami. Hrajú dosť ppči experimentál šmrncnutý blackom, zahalení striedavo v červenom a zelenom hustom dyme. Radšej sa držím v úzadí. 

Po asi trištvrte hodinovom sete Terry sa ľudia začnú tisnúť k pódiu. Zaujímam miesto s dobrým výhľadom asi v treťom rade. Trvá to len okolo desať-pätnásť a na pódiu sa zrazu zjavia živý Scott Kelly a živý Steve Von Till. Sú takí reálni, že tomu nemôžem uveriť a pripadám si akoby som vpadla do obľúbeného filmu.

Žiadne kostýmy ani špeciálne osvetlenie, žiadne čačky… plnokrvná hudba zaplní priestor okolo. Dokonalá ako na nahrávke, ibaže prevedená naživo. Na tvári sa mi usídli prihlúply delirický výraz, aký môžu vyvolať len tri veci: sex'n'drugs'n'post-metal.

Odohrajú okolo 7 piesní, vďaka ich nadpriemernej stopáži sa však set natiahne takmer na dve hodiny. Vrcholom pre mňa bola The Tide a moje obľúbené z nového albumu, At The Well a Bleeding The Pigs. Čo ľutujem je, že nezaradili nič z The Eye Of Every Storm, ktorý je podľa mňa nesporne ich najlepším albumom.

Po koncerte fanúšici vyskakovali na pódium a kradli trsátka prichytené o mikrofón. Prekvapilo ma, že prišlo pomerne málo ľudí. V súvislosti s Neurosis som si predstavovala vypredané štadióny. 
So silným prežitkom som si kráčala Václavákom. Čakala ma vyše 10-hodinová cesta domov.
Posielam pozdravy Rumunovi Kristiánovi, ktorý mi kúpil kávu, ukázal mi park a odviezol ma na Florenc. Dikíčko.

Drahí čitatelia, vidíme sa 17.7. na Crippled Black Phoenix v KC Dunaji. Stále čakám na moment, kedy ma prídete pozdraviť (+môžete mi aj kúpiť pivo. pšeničné.) Nehanbite sa! :D

Esazlesa, PhyllisDietrichson @ Obluda, 9.5.13 (Ni)

Možno sa pýtate, podľa akého kľúča pribúdajú články na Koncertóne. Pravda je taká, že neexistuje kľúč. Článok sa napíše, keď sa chce. Niektoré koncerty sa stratia v šedi spomienok, iným sa dostane privilégium byť zdokumentované.
Mne sa dnes reportovať chce, tak buď zvečnený, májový večer.

Esazlesa nepočúvam dlho. Spoznala som ich až po vydaní splitu s Five Seconds To Leave, čo bola láska po pár tónoch.. dosť intenzívna na to, aby som si zaumienila navštíviť bratislavský i brnenský koncert.

Ten dnešný sa konal v Intergalaktickej oblude, klube, ktorého kapacita je vraj 150 ľudí, no ja by som to tipovala maximálne na stovku. Namierila som si to tam pešo z Dúbravky (v rámci súkromného Protestu proti predraženej MHD a Demonštrácie nesympatií k DPB).

Po príchode do klubu som zistila, že som si - tradične - zabudla vziať peniaze na merchandise.

Krátko po deviatej začala hrať prvá skupina, francúzski PHYLLISDIETRICHSON, na ich FB stránke označení za “rock'n'roll screamo”. Z bezpečnostných dôvodov som zaujala miesto v druhom rade. Set bol krátky, osviežujúco surový, dobre nazvučený, no a viete ako, Francúzom ide tento štýl výborne. Neviem, či som to niekde spomínala, ale naživo si najviac užívam práve hardcore/mathcore, hoci ich k mojim obľúbeným žánrom ani zďaleka neradím. 

Približne o desiatej sme sa dočkali vystúpenia ESAZLESA.

Začali prvou piesňou zo spomínaného splitu s FSTL.

“Už se nechci vrátiť do spustošeného domova a nechci snít o řece, která mě odnese pryč.”

Spev bol podľa môjho mienenia nazvučený trochu slabo, ovšem odohrané bolo všetko profesionálne. Naživo sa mi asi najviac páčili inštrumentálne piesne s výraznejšími post-rockovými “reliéfmi”. Davom preletela vlna nadšenia, keď zazneli úvodné tóny najznámejšej Pruměrný děti historie, počas ktorej pristúpil k mikrofónu basgitarista. 

Na koniec sme si vytlieskali aj prídavok. Všetko krásne..

Avšak.

Je neodpustiteľné, že Esazlesa nezahrali Zdeňku. Zdeňku je môj najobľúbenejší track zo splitu vôbec a je to katastrofa takých rozmerov, ako keď Wovenhand nedali Splinters.
No ale nič sa nebojte, na brnenskom koncerte to už hrať budú, lebo ich o to pred ním pôjdem požiadať. 25.5. sa vidíme v Bore!

IAMX (Bratislava, 14.4.'13) (K)

Na úvod len toľkoto - v BA najnovšie odporúčam: kaviareň Next Apache.

V BA najnovšie neodporúčam: Galériu mesta Bratislava. Teda takto, výstavy sú fajn, MUCHA! :-*, ale ak ste nedajbože tak neznalí ako ja, že neviete, čo je gvaš, prípadne prečo ani jedna socha nemá ruky, a radi by ste sa to na mieste dozvedeli, máte smolu. Pretože tí ľudia tam sú “len strážcovia a o týchto veciach vôbec nič nevedia”. Och, ok. 

Takže po káve a umeleckom nevzdelaní sme sa vybrali do MMC. Prekvapivo, boli sme tam prvé, tak sme si obsadili sympatické popredné miesto, rozumej 2 cm od vstupu, a počúvali zvukovku. No fakt, živý Chris Corner vo vedľajšej miestnosti. Doteraz sa čudujem, že som nebola ani trochu hysterická, okrem toho, že som neskôr nenápadne bila ľudí okolo, keď ma chceli predbehnúť. Som síce malá, ale udrieť viem. 

Pásku som dostala ako úplne prvá, všetko začínalo vyzerať veľmi reálne. Keď sme ale zistili, že zájazd starších Nemcov pustia dnu o 10 minút skôr než tých, čo nešukajú s Rezom/nevykúpili butik IAMX, náš rozhovor vyzeral zhruba nasledovne: 

- Do piče, kurva, kokotdrát, jebem na to.     

- Boha, kurvakrista.   

- Toto je fakt v piči, kokoti, chuji vyjebaní!     

Keď si agresívni arogantní nemeckí občania zakúpili pivo a obsadili najlepšie miesta, vpustili dnu aj ostatných. Po prehliadke. Lebo čo keby sme chceli hodiť niečo do Janine. Teda niežeby sme nechceli, ale škoda energie. Sme v strede, v 2. rade, všade okolo sú rôzne potýčky o miesta, Reza vykrikuje a vyhadzuje ľudí z miest, normálne že koncert J. Biebera je nič oproti tomuto. Dnu je asi 60 ľudí, začína Moto Boy. Vyzerá ako Basshunter a do predhraných oných on sám hrá na gitare sladký pomalý popík. Keby sa mi nezdalo, že hrá tú istú pieseň 30 minút, tak by sa mi to asi lúbilo viac. V polke MB ma drobná telefónna roztržka doženie k plaču :D IAMX počúvam niekedy od 13, v priebehu vekov sa môj vzťah ku Cornerovi nijak vážne nezmenil, je to kontinuálne moja najobľúbenejšia kapela (človek?), najvýraznejšie ovplyvnil moje hudobné a rôzne iné smerovanie, proste také to formovanie osobnosti sa u mňa dialo popri IAMX, a vďaka nepriazňam osudu som na koncerte konečne až po toľkých rokoch… a ja mám byť v 2. rade? To by rozrevalo aj koňa! Ja nebývam ďalej než v 1. rade nikdy, a nieže ešte na IAMX, preboha prebohaaaaaa. Zas je mi smutno :D 

Mali začať o 9., začali o 10? minút neskôr. Pravdepodobne sa na pódium nemohli predrať cez všetky tie zbytočné rekvizity. No keď Chris došiel, weeeee! Nemohla som uveriť, že ho vidím naživo, fakt že nie, a vôbec nie je taký malý, ako sa všade hovorí. Cha. Ale mal by si ostrihať copík. A bohužiaľ som nezistila, či je v tvári chorobný a škaredý, lebo bol zatretý na čierno a pre istotu zakrytý šiltovkou s perím. Holá hruď mi to vynahradila, z fotky s bradavkou sa budem tešiť asi aj v roku 2079. 

Setlist úplne rovnaký ako na každom inom koncerte tejto tour. Potešilo ma, že hrali samé rýchle piesne a nepotešilo ma celkové zloženie hraných oných, ale keďže som sa psychicky pripravila na to, že nie, Missile nebude, a nie, nebude ani Your Joy Is My Low, Sailor, Negative Sex, ba dokonca ani After Every Party I Die, či Song of Imaginary Beings…, tak som si užila aspoň nové piesne. Naživo znejú o dosť lepšie ako doma. Najmä Unified Field. Veľmi potešila Cold Red Light. Chýbali mi Think of England a Volatile Times. Kvalitný Chrisov spev to vynahradil, Janinine škreky som vytesnila. 

Koncert sprevádzali projekcie na 3 plátnach, Alberto vyzeral super, Janine bola nechutná, ostatných som nepoznala, ale aj tak sa mi nepáčili :D ešteže tých hudobníkov/roztlieskavačov/ľudské krovie Corner dosť často strieda.   

Mám trochu zmiešané pocity, lebo na 1 strane to bol excelentne profesionálne zahraný koncert, ale prišlo mi to také chladné, hoci Janine hypovala sťaby o dušu, proste menej peria, figurín a maľovátiek a viac emócií? Smiešne, že to vravím zrovna ja, ale je to pravda. Z tejto stránky sa mi viac páčil koncert Garbage, bola tam komunikácia a porozumenie :D Až na to krátke meškanie hrali presne podľa rozvrhu, vyvrieskali sme si prídavky v podobne I Comme W/ Knives a President, a po ďalšom vresku sa vrátili na Nightlife. Bolo to skvelé, bolo to krátke, Cornera chcem doma a tak všetko… a ešte som si v eufórii kúpila obojstranné tričko s maternicou veľkosti 3miestneho stanu, takže ho mám v skrini a občas sa naň chodím pozerať, že aké je pekné.

LET IT BRIESS! @ Sladovna Briess, 13.4.13 (Ni)

Nazrime do histórie - nápad založiť koncertón vznikol 4.4. minulého roku po jednom pamätnom koncerte Beneho v Bore (a alkoholickom excese, vďaka ktorému som zo spomínaného koncertu ustála tri piesne).

Hovorila som si, že napísať článok 11.4. toho roku po ďalšom Beneho koncerte a zhodou okolností opäť v Bore je obligátnosť, no K nešla kvôli víkendovému cestovaniu na koncert IAMX-a, nemal mi kto nenápadne liať do piva rum a nebolo veľmi o čom písať.

A tak prichádzam s celkom inou koncertnou, ba rovno festivalovou recenziou o pár dní neskôr. 

Počitkajte si.

Dvojdňový mini hudobný festival LET IT BRIESS! bol snahou o oživenie schátralej sladovne Briess v brnenských Husovicích ako kultúrneho priestoru.

Zúčastnila som sa druhého večera. Šalinou dobrá dostupnosť priamo z Českej, vo vyľudnených uliciach tejto odľahlej štvrti chvíľku trvalo, kým sme naďabili na skupinku už trochu podnapitých študentov a spoločne sme sa sladovne dopátrali. 

V menšej miestnosti vysokej a ošarpanej, no peknej budovy sa podávalo občerstvenie: Polička, víno červené, biele i ružové (žiaľ drahô), teplý čaj a vegetariánske pokrmy. Plus tam sídlil malý cyklistický bazár, zrejme slúžiaci ako návnada na hipsterov.

Pri vstupe do koncertnej miestnosti s drevenými trámami a výbornou akustikou bolo treba podpísať listinu, že vstupujeme do polorozpadnutých priestorov na vlastnú zodpovednosť. 

Keďže sme sa vypravili neskôr, nestihli sme Andreu Rottina.

Ako prvého umelca sme si pozreli Tomáša Vtípila s [che], označených popisom “akustický hardcore šansón”. Ja by som ich vystúpenie popísala ako expresívny folk so zaujímavými veršami založenými na slovných hračkách. Seriózne sa mi vybavili Dornenreich, rakúska black-folková formácia, v ktorej sa zúrivo hrá na husle, šepce sa a vrieska sa.

Nasledoval Panáčik, ktorého som naživo videla asi 657867-ty - no dobre, reálne tuším šiesty - raz. 

Tentokrát nevystupoval sám a predviedol menšiu vizuálnu show. Hrali sa nutnosti typu Biele dievča, ale i nové veci, predpokladám, že z nasledujúceho albumu. Bonus v podobe piesne Burningboy-a s nápisom Fuck your morals na polonahom tele potešil. 

Bez hanby som si koncert odtancovala sama medzi staticky stojacimi ostatnými divákmi.
Moju radosť neochabili ani slová môjho priateľa: “Já jdu ven, tohle je směšný.” a následný (siahodlhý) spor ohľadne kvalít Panáčikovej tvorby  (pozdravujem a aj tak mám pravdu a keby náhodou nie, mám lepšie argumenty).

Na záver vystúpili trojčlenní have.to.be.distanced s prog post-rockovo ladenými piesňami Chapter I-IV a s video projekciou (hlavne scény z Trierových filmov ). Táto zostava vystúpila už i v Belgicku vedľa mnohých zvučných mien. Fanúšikom projekcií nie som (pri koncertoch ma vizuálny prvok ruší a zásadne mám celý čas zatvorené oči), no v tak energiou nabitú kvalitnú hudbu som ani nedúfala. 

Chcela by som oznámiť have.to.be.distanced, že ich odteraz ľúbim a že by som si kúpila ich digitálny album za vyššiu sumu, no som chudobná a tak posielam iba 50Kč.

To je na dnes všetko, majte sa, cmučiq.

Nekonečná zima je preč, tak intenzívne koncertónujte! 

Question: Navrhujem začať s recenziami cd. Je čas.
Answer:

lenže to už by nebol koncertón, ale cdrecenzotón.
avšak za to, že si historicky prvý človek, čo sa čosi spýtal, môžem ti v každom článku venovať extra okienko, kde ofrflem aktuálne cd kapely, o ktorej je reč :D

dorota nvotová @ smerr pub, žilina, 27.7.2012 (K)

vopred hovorím “pardón” všetkým, čo si potrpia na odseky. vo worde ich budem mať. v článkopísacom okienku ich tiež budem mať. v hotovom príspevku ich pravdepodobne nebudem mať, lebo skopírované odseky asi nie sú odseky a s html sa nebavím.
toto sa mi vlastne vôbec nechcelo písať, ale vraj nám stúpa návštevnosť, followeri, či kto, tak nemôžem zanedbávať fanúšikov :D no, až mám chuť založiť si formspring a vyhlásiť giveaway!

odstavci o konzumácii vína v kaviarni na e., kam proste musím ísť VŽDY, keď som v ZA, som sa chcela vyhnúť… lenže práve skrz tú konzumáciu som zmeškala predkapelu - dášu fon fľašu, tak ho napíšem. ten odstavec. tu je vysvetlenie, mama: na koncert som išla so skupinou ľudí, s ktorými mala problém bez kvapky alkoholu komunikovať, takže sa tomu vínu nedalo vyhnúť (a ešte preto, že v smerre je hnusné, nezachráni ho ani strik, cola, 3 promile, nič).  otázky na zamyslenie: zniem ako alkoholik? nepremenujeme sa na vínotón?

späť k dášovi - táborákový folk s textami so zmyslom a na zamyslenie. už som ho párkrát videla, aj keď naposledy ešte za čias squatu v žiline, čo bolo fakt pradávno, čiže možno sa niekam posunul, možno zle, možno dobre, neviem povedať. vtedy dávno sa mi to páčilo.

dorotu s nepálcami som už stihla. takto: ten koncert bol fajn, ale stále sa sama seba pýtam, či by sa mi rovnako páčil, keby som predtým nedala tie vína. nový album just! je podľa mňa najhorší z tých troch, čo vydala. niežeby zvyšné dva boli zlé a toto bol tým pádom úplný suterén hudobného pekla… určite sa dá vypočuť, človek si na ňom nájdeš obľúbenú pieseň, možno aj zopár… ale zdá sa mi plytký, jednoduchý a monotónny. taký, že počujem, ale nepočúvam. nie môj šialok kávy (© darina rolincová). naživo to celkom fungovalo, bishnu - jimmi hendrix of nepal, hral famózne, prvýkrát v živote som nedostala alergickú reakciu na gitarové sólo, ako bonus zahrali nočný život… ale zďaleka sa mi vyhlo akékoľvek odpadnutie “ježíš, toto je aké fantastické!”. počula som na toto tour neskutočné ódy, pozitívne názory od ľudí, s ktorými tie názory väčšinou zdieľam a vážim si ich, ale moje hodnotenie je: rozpačité. páčilo sa mi to, ale neodišla som s žiadnym wuaaaaaaa pocitom.

zato po koncerte bola skvelá debata s nepálcami, francúzmi, cudzími ľuďmi. osobne ma najviac potešil bishnuov stav po x borovičkách - naozaj, zistenie, že niekto (dokonca chlap!), vykrýva alkohol horšie ako ja, je nadmieru uspokojujúce :D celkovo bola tá pokoncertná časť úplne skvelá, ale keď sa ma už bišnu odmietal pustiť, bolo načase vrátiť sa do e. a čakať tam na vlak. chlapíkovi, ktorý tam hral fakt parádne tiersena, a ehm, elán, sa týmto chcem ospravedlniť, že som ho zrušila a verejne dokázala všetkým prítomným, že neviem hrať na klavíri. hoci čo ja viem, možno sa niekomu medveďku, daj labku a prvých 10 taktov z pre elišku a the entertainer aj páčili :D naozaj nemôžem za to, že už rok nemám čas ísť si kúpiť nový adaptér k synťáku.

koniec.                                                                       

swan bride @ holiday inn, žilina, 20.7.2012 (K)

v piatok 20. júla som sa - pre dobro blogu, samozrejme - zúčastnila menšej “release party” pri príležitosti vydania novej platne s názvom swan bride, od, ehm, kapely swan bride. moc sa to tu premnožilo tými 2 slovami, pokračujme so skratkou.

 

SB už neveľmi hrajú ten svoj “aristocratic punk”. nové skladby znejú ako skying od horrors, lenže bez elektro srandičiek, ako joy division, ako rock n roll a psychobilly, ako všetky také tie zastaralé hudobné štýly, ktoré nepočúvam a preto ich k nim neviem priradiť. ale! tá platňa je naozaj dobrá. ako FAKT DOBRÁ. isto aj pekná. a najviac žerem zvuk hammondu, či čoho, v nowhere child.

samotnému koncertu predchádzal drobný žúr v emócke, pretože je to tam super, však kde inde sa dá listovať si v maxime pri obrovskom kapučíne, vyjedať vlastný makovník a zároveň komparzovať v akomsi úchyláckom filme? hej, emóciu odporúčam.

 

vo veselej vínkovej nálade sme sa teda vybrali do HI, za 300metrové zvezenie ďakujem zo šerca zajkovi, dorazili sme šťastlivo na miesto, bla bla… pri vstupe nás čakalo sympatické uvítanie v podobe jacka s colou, no nemaj to tam rád, hoci plán znel jasne: nepijeme! približne po 3. poháriku som už teda poznala polku baru. za heslom “keď trápno, tak poriadne.”,  si treba predsa bez výnimky stáť.

vôbec to nebol taký ten koncert SB made in lúč v trenčíne, ktorý mám najradšej. žiadne kolená v stave “vyliezla som štvornožky svätý kopec v medžugorí”, žiadna týždňová svalovka, žiadne modriny aj za ušami. ale bavila som sa. veľmi. koncert bol primerane dlhý, nové piesne tak akurát premiešané starými overenými šlágrami, však na, tuto pozri setlist:

 

cover blundertownu od the birthday party? om nom nom. čiže celé to bolo super a už sa teším na turné, na ďalšie koncerty!

no a potom dj sety, s hudbou, ktorú znesiem a niekedy aj viac než znesiem, alebo aj menej, ale fajn. jedine tej nezahratej lady gagy na želanie bola škoda :D čo ma trochu deprimovalo a motivovalo k ďalším drinkom, takže prirodzene nasledovalo fotenie sa s každým, kto bol ochotný pózovať, a najlepšie na 5x, lebo táto je rozmaznaná a na hentej vyzerám ako debil, veď klasika, ale to som už poznala asi všetkých a pred kamarátmi sa hanbiť hádam ani nedá. keď tak spätne vždy spomínam, prestávam sa čudovať, že so mnou skoro nikto nechce chodiť na koncerty. keby som nemusela, ani sama by som so sebou nešla.

nasledoval obdivuhodne dlhý a úctyhodne vulgárny flow monike za to, že mi zobrala mobil,  nič nepovedala a stratila sa (mne je smutno už rok za ružovým dáždnikom, ktorý som nechala tiež kdesi v žiline… ukradnutý mobil? pomohol by mi asi len psychiater.), dojemné lúčenie sa a objímačky s ľuďmi, ktorých mená si nepamätám a nikdy viac ich neuvidím, a potom už len cesta domov.

za koncert dávam 5/5 a dojem z celého dňa je za 9/10. bod mínus preto, že sme nestihli afterku v lajfku. ale čo nebolo, určite bude, a na 100 % sem potom o tom napíšem!

p.s.: v sobotu som bola na koncerte slobodnej európy, ktorý bol v rámci jednej takmer larpovej akcie. nestihla som ho, bohužiaľ, celý, a ani spôsobom, aký by mi bol býval milý… tak sem nemôžem dávať žiadne seriózne (häh) reportáže, ale slobodku treba vidieť! isto jedna z toho lepšieho, čo na slovensku máme.  

pohoda @ letisko trenčín, 5. - 8.7.2012 (K)

dosť bolo neprispievania, sme späť v plnej sile a s novým imidžom!

takže pohoda. ako bolo? super, ďakujem za opýtanie. na úvod chcem pozdraviť paulínu (večera ako od mamy) a michalu (stan  prešiel kompletnou dezinfekciou, praním a sušením, čiže o rok už bez plesne a muškových súhvezdí na stenách).

táto pohoda bola moja tretia a najlepšia. program presne akurát. vody viac, než som vládala vypiť (aby došiel chalan uprostred koncertu na tribúnu a ponúkal minerálku? to sa mi ani doma nestane. pri pitnej niekedy rad, ale aj úžitková sa dala piť bez záchodových následkov. dokonca som v rámci neplytvania plastom náhodou prišla na to, že do kofolového pohára crowd asisenti nalejú v pohode cez 3dc). sbskár nám bez blbých rečí a s vtipom podal všetkých 300 krámov, ktoré sme pred koncertom nahádzali pod plot. miesto v tieni som našla vždy, a nikdy som po ňom vyslovene nepátrala, proste vždy nejaké bolo. na sprchu som aj pri svojich 160 centimetroch dočiahla bez rebríka. vítanie slnka ma ani raz nezobudilo a to sme stanovali na začiatku tábora. toľko k absurdným výtkam, ktoré sa na internetoch objavujú. ľudia sú nehorázni. keď som JA nenašla niečo, čo by sa dalo ohundrať, neverím, že tam také niečo bolo. výmysly, lži!

každý rok si nachystám taký prepracovaný program, s must see vecami s tučným capslockom a alternatívami za //. teraz som si pohodu vylepšila tak, že som ho hneď na úvod stratila. nemohla sa stať lepšia vec! ono keď niečo raz nie je čierne na bielom na poskladanej A4 z domu, prestáva to byť nutnosťou, čiže štvrtok bol v znamení hradnosviečkového striku. jednoducho labužníci. na plastic people sme len tak skočili. a potom lou reed z popredného miesta, vedľa rodiny helmutovcov v havajských košeliach. asi ma mali radi, lebo najstarší sa ma občas spýtal you can see? a tak celkovo sa nesnažili odstrčiť ma a nasrať, ach, nemôžeme mať na zš povinný predmet “základy nemeckej elementárnej slušnosti”? this one goes to dievča s fialovými drápmi, ktoré sa celých horrors pokúšalo natlačiť vedľa mňa dopredu. vytrhnúť ma z celoživotnej duševnej pohody dokáže len málo vecí, a toto je jedna z nich. nerobte to. mne ani mojim kamarátom. inak budem zlá.

no dobre, späť ku koncertónovej pointe, hoci si nie som istá, či nejaká niekedy bola, lou reed je starý, ale furt vie dobre dať. piesne dlhé, jemne zliate do jednej, brala som to ako koncert klasickej hudby, čiže mi to vôbec nevadilo. top moment? waiting for the man, lepšia jak v 67.,  saxofonista bol skvelý. a huslista vyzeral ako blond skrillex, inak mi nevadil. vyserte si oči všetci frfloši, čo ste došli len na perfect day.

piatok doobeda som prežila príjemným dvojhodinovým čakaním na sprchy, aby som odišla s našampónovaný vlasmi. to sa neskôr vyriešilo príchodom hasičov a “poďme len tak na kraj, trošíčka”, rozumej “schla som do večera”, takže všetko oukej.

koncerty: talkshow, tata bojs, panáčik, two door cinema club, villagers, búrka, elbow, kasabian, white lies, yann tiersen.

takže také československé poobedie. nepoznám presnú príčinu svojho výskytu na talkshow, asi bola nuda v tieni zvanom fm stan  a hento bolo najbližšie :D ale vydržať sa dali, čoby nie. ďalej tata bojs, tých som videla 1.x a boli fajn, pripomínali mi peter, bjorn & john z minulého roka a attention aux hommes ma úplne že potešilo, danse vite, plus vite!

panáčik. tušila som, že to bude za niečo stáť, ale prekonalo to všetky moje tušenia, skvelá showka od začiatku do konca, super projekcie a o ľudovkách ani nehovorím. určite radím do top3 z pohody12, to dopĺňa tiersen s horrors, dúfam, že umiestnenie v tejto top kategórií popri zvyšných dvoch hovorí všetko podstatné a môžem ísť ďalej, pretože potrebujem miesto na ospevovanie úžasnosti farisovho nosa, ale o tom neskôr…

od two door cinema club som nikdy nič nepočula, ten club v názve je mi nesympatický. trochu to prezrádza zameranie. taká indie tancovačka, akú hrá bilión iných clubov či neclubov. úplne hudba mimo mňa, nezaujímavá tuctovka. a to som sa snažila, aby sa mi to zaľúbilo, vážne, vydržala som celý koncert, ale asi len preto, že na lúke sa podvečer dobre sedelo, keď už toľko nepieklo…  

naive new beaters nedorazili, fňučik. z villagers nás vyhnala búrka a spomienka na chatrný stan, ale to, čo som počula a videla, bolo príjemné, taký neblíživý folk mixnutý indie, hoci sme tam boli viac-menej náhodou, bolo to fajn a vedela by som si predstaviť si pri nich romantickú chvíľku so strikom v ruke :D

potom búrka v stane a ďalšia obrovská, nesebecká hystéria, že sa niekomu niečo niekde stane a nebodaj (pre/z)rušia festival a ja neuvidím všetko, čo chcem. akoby nestačilo to, že som prežívala paniku do poslednej sekundy, či yann nepríde vôbec, nieže bude len meškať… ach, tieto psychicky vyčerpávajúce chvíle… čiže stan, nahodenie sa do teplejšieho oblečenia, všetko inak pásikované a krúžkované, taká anarchia. dúfam, že môj outfit inšpiroval pár módnych blogerov… po daždi sme išli na elbow, ktorí ma doma z repráku nezaujali, ale bol to dobrý koncert, kto ich má rád, isto nemôže frflať, ak ich chcel vidieť a stihol to skrz tie časové posuny, hahaha. ja som fakt šťastná osoba, ani som nijak mimoriadne nechcela, ale stihla som všetko!

bat for lashes odporúčal jarvis v jednom rozhovore, a neodporučil mi to dobre, ja ti neviem, na takéto náročnosti som asi ešte nedostarla.. a ešte som videla aj kus zo submotion orchestra a bolo to pekné. 

kasabian? sa mi nikdy nepáčili. obyčajná gitarovka. akože, koncert sa dal absolvovať bez ujmy, výber piesní vhodný, hoci som ich asi na 3 výnimky nepoznala, bavila som sa, ale na riť som od úžasu nepadla a keď sme odtiaľ odchádzali skôr kvôli white lies, ani trochu mi to nebolo ľúto… a hej, som estét a klasik so zameraním na vizuál… rušil ma gitaristov účes. niekto by mu mohol povedať, že vyzerá debilne. v súťaži o vlasovú pohromu by sa s joshuom z horrors pobil o prvé miesto, i keď oceňujem hustotu a lesk :D

ok, white lies vs. orbital vs. movits!, veľká to dilema, lenže po WL išiel tiersen a mám predsa svoje priority (resp. jednu menom prvý rad), čiže čo narobíš… a tak sa priestor pod pódiom naplnil ľuďmi do 18 rokov a hipstermi a mohlo sa začať. odzneli všetky hity a aj niečo navyše, išla by som zas. a toto, že závidím veronike setlist!

potom dan nekonečný čas strávený sledovaním zvučenia, no sranda, čo budem hovoriť, našťastie tie hluché hodiny prejdú vždy rýchlo, tak som sa ani nestihla nudiť a došiel! živý yann tiersen!!! s pivným bruchom, ustupujúcim čelom a smiešnymi vlasmi, v károvanej krátkej košeli. všetko mu odpúšťam, je dokonalý, chcem ho doma! úplne najviac ho milujem za to, že hrali viac dust lane ako skyline, hneď pri palestine som zomrela a pri fuck me tiež, škoda, že monochrome dali v akejsi oklieštenej verzii, potom hral na husle a tak som umrela už asi 76.x, no krása, 10 z 10 srdiečok! a už bolo ráno a bola som strašne vytešená a hyperaktívna s obrovskými plánmi na vítanie slnka a neviemčo, nakoniec som zaspala po 2 sekundách obklopená plesňou, muchami, bordelom a takmer fyzickým teplosmradom…




sobota: čakačka pri nabíjačkách a obedná sprcha bez dvojhodinového čakania, ježíš, nekonečná radosť, že v tomto smere som konečne osvietená… potom tiene v fm stane, zapaska, bonus, takéto veci sa dnu diali, celkovo to bol príjemné strávený čas tam, aj keď fm nepočúvam, rozhodne to bolo výborné miesto. fúzatý ukrajinčan zo zapasky, raj.

koncerty: bomba estéreo, the ills, warpaint, horrors, hrana. a iné, útržky.

14.00, 35°C, orinč stage, bomba estéreo, cumbia + elektro, neskutočné čosi, gitarista v sukni, všetky ruky, nohy hore, členovia public enemy dávali v publiku domorodé kmeňové tance, jedinou chybou bol nevhodný čas, pretože intenzívne hodinu trsať v takej teplote je na infarkt. vrchol koncertu - posledné fuego. samozrejme. vlastne mením top3 na top4. vynikajúci koncert. až človeka popadne chuť zumbovať.

znovu tiene a stany, až večer ills, klasicky skvelý koncert, teším sa na nové cd! warpaint. dali sa zniesť. a potom zasa hysterická radosť, lebo horrors! joshua ma pohoršoval svojimi vlasmi už cez zvukovku, prečooo, vyzerá ako z tokio hotel. zviazať a ostrihať. ešteže som bola rovno pod farisovým nosom, takže ma tie vlasy dlho nevyrušovali :D skvelý koncert, rok dozadu som hrozne závidela colours aj tiersena, aj horrors (aj nicka cavea, čau o rok) a konečne viem, že bolo čo závidieť, veď! aj keď som frflala, že budú hrať len skying, najradšej by som si facku teraz dala, takéto dehonestovanie. čiže ďalej chcem doma farisa kvôli nosu a rhysa kvôli pohybom! gate mám dieravé, kolená dobité, dúfam, že mi tie upomienkové modriny dlho zostanú :D takže toto bolo treba poriadne predýchať a preriešiť. až som zabudla, že som chcela ísť pozrieť, či nestihnem aspoň záverečný rým od public enemy. samozrejme, že začali neskoro, čiže by som tých rýmov stihla ďaleko viac. musím sa poučiť, že nemám byť hysterická od radosti a rozmýšľať racionálne :D

nakoniec kus hrany a “hodinový refresh v stane”, až som prespala posledné koncerty, na ktoré som chcela ísť, hlavne čad, aby nikola závidela. ale čo už, videla som horrors, aaaaa! a som živá a zdravá, za čo ďakujem najmä úžitkovej vode, stanovo vyhriatej až zrejme jemne pokazenej nátierke s hnusným chlebom, vifonke konzumovanej zo zeme, pauliným fašírkam s nahrubo nakrájanou cibuľou :D, hradnej sviečke a ďalším veciam, ktoré mi podporili imunitu. hej, a ešte ďakujem človeku, čo povedal, že stanica je od pohody 20 minút pešo a tete, ktorá nás usmernila na mhd a pokecala, kým sme sa strachovali, že budeme sedieť 2 hodiny na peróne a čakať na napráskaný rýchlik.

p.s.: kantýna na trenčianskej stanici stojí za návštevu! vysmážané kuracie stehná o 7.15 AM si získali moje srdce.
p.s.2: už len 367 dní do ďalšej pohody!

p.s.3: https://www.virtualfestivals.com/index.cfm?section=festivals.reviews&id=13056

Wovenhand; Ash, My Love @ Szene Wien, 3.7.12 (Ni)

Koncertón je späť pri živote po chvíľkovej stagnácii. Čas na návštevy koncertov sa našiel, ale chuť na ich analýzu až v takej miere prítomná nebola. Oficiálna výhovorka: skúškové.
I keď otrasné koncertné omyly (antifolk v podaníMoreEats & Scrambled Meggz) i vystúpenia z omnoho lepšieho súdka (Sonicave Jiřího Suchánka) by za zmienku iste stáli.
…A Ghettofest. Nezabúdajme na Ghettofest.

V príliš horúce utorkové popoludnie sme sa s kamarátom zviezli Student Agency autobusom do Viedne. Po pár hodinách hľadania sme úspešne lokalizovali miesto konania koncertu, Szene. Je to podnik s príjemným záhradným posedením. Pivo sme si v potravinách kúpiť nestihli, takže sme boli žiaľ odkázaní na to klubové. Cena bola ešte vyššia než naposledy v Rhize, odstrašujúcich 3,6€.

Predskokanom hlavných hviezd večera bola viedenská formácia Ash, My Love, o ktorej sa bližších informácii nemožno dopátrať. Išlo o duo v zložení gitara+provizórne bicie a basgitara, hrajúce krátky set rock'n'rollovo ladenej hudby.

Onedlho po predkapele nastúpili na pódium americkí alt-country/neofolkoví kresťania Wovenhand a bez váhania či zbytočných rečí smerom k publiku sa pustili do hrania. David Eugene Edwards ovplýva divokým šarmom, hral i spieval veľmi zapálene; hudobníci po jeho stranách pôsobili, že si koncert skvelo užívajú.
Predviedli omnoho tvrdšie a rockovejšie verzie štúdiových nahrávok. V tých sú totiž výraznejšie prítomné akustické nástroje. Do setlistu zaradili očakávanú The Speaking Hands, Winter Shaker alebo Tin Finger, ale odprezentovali i novú pieseň In The Temple z nadchádzajúceho albumu, ktorý by mal výjsť koncom roka.
Jediné, čo by sa dalo koncertu vytknúť, bolo neznesiteľné teplo v sále a fakt, že Wovenhand nezahrali Splinters (sklamanie nebudem skrývať). V niektorých chvíľach počas ostrejších pasáží sa mi zdalo, že vokál mohol byť lepšie nazvučený.

Po koncerte nás čakalo niekoľkohodinové blúdenie nočnou Viedňou v búrke, ktoré našťastie dopadlo úspešne, i keď to tak v mnohých chvíľach nevyzeralo. Pár rád, keby ste sa tiež rozhodli zakoncertónovať si na viedenský štýl:

1. Nakupujte v Zielpunkte tesne pred záverečnou. Šance, že obdržíte grátis Jägermeistera, sú vysoké.
2. Ak nemôžete nájsť toalety, núdzová nonstop herňa pre fanatických gamblérov pod krycím názvom Snacks má pre vás dvere otvorené (doslova).
3. Pokiaľ sa stratíte na Pratersterne a nenachádzate miesto, odkiaľ odchádza váš autobus, začnite v pustom zmätku bežať nocou raz jedným, raz druhým smerom. V poslednej chvíli vám správny spot prezradí dvojica zhulených moslimov na random benzínke.

Obake, Mombu @ KC Dunaj, 1.5.12 (Ni)

Keďže polku koncertu Fiordmoss a Floexa som nanešťastie zmeškala, necítim sa oprávnená vyjadriť svoj názor na ich vystúpenie.

Blogujem až tento týždeň z daždivej slovenskej kapitály. Som presvečená, že rovnako ako sa dá žiť Krno, musí sa dať žiť i Kratislava, len ju treba preexplorovať.

Keď som sa začítala do popisu koncertu, ktorý sľuboval vystúpenie kapely hrajúcej “drone-metalovú fúziu s ambientnou elektronikou, math-rockom, noisom a operou” a ďalšej kapely, údajne hrajúcej “afro-grind”, môj osud pre daný večer bol spečatený. 

Krátko pred deviatou vstupujem do priestorov KC Dunaja, ktorý nie je klasický priestorom určeným pre koncerty tvrdšej hudby. Má však nesmierne sympatický interiér i terasu a momentálne je jedným z najobľúbenejších podnikov v meste. Denne sa tu konajú najrozličnejšie podujatia, od parties cez autorské čítania až po večery spoločenských hier.

Vystupujem na štvrté poschodie a pod pódiom už postáva približne 50 divákov. Talianska zostava Mombu im nadeľuje úderné skladby, v ktorých počujem hlavne prvky jazzu a spomínaného grindcoreu. Bubeník používa tribálne nástroje. Výraznou postavou je saxofonista. Choré zmeny rytmov nás mätú a headbanging alebo iný pokus o pohyb je pri neznalosti skladieb dosť znemožnený. Celé to znie ako organizovaný chaos, ktorého pravidlá poznajú iba hudobníci. 

Nastáva asi 10-minútová prestávka na vydýchanie a na stage nastupujú taliansko-maďarsko-kanadskí Obake. Pripomenuli mi Earth a v  inštrumentálnej skladbe noir jazzových Bohren & der Club of Gore.

Spevák striedal všetky možné i nemožné hlasové polohy a typy vokálu, z operného spevu pohodlne a s ľahkosťou prechádzal priamo do hrdelného growlingu či screamingu. Myslím, že to bolo veľmi počúvateľné i pre tých, ktorí hudbu Obake pred koncertom nepoznali. Jediným mínusom bol krátky set a fakt, že publiku v Dunaji pojem “prídavok” nič nehovoril a ľudia sa vytratili zo sály takmer rýchlejšie, než samotná skupina.

Na záver by som rada pozdravila Ľuboša, ktorého som ten večer spoznala - prajem mnoho úspechov pri hre na djembe.

If These Trees Could Talk, Our Ceasing Voice @ Musikbar Rhiz, 15.4.12 (Ni)

V apríli sa s potenciálne skvelými koncertmi vo Viedni priam roztrhlo vrece. Russian Circles, Junius, Barn Owl?! Nakoniec kvôli vyhovujúcemu termínu vyzerala najnádejnejšie návšteva vystúpenia If These Trees Could Talk. 

Nastáva zmätok s nečakane drahými vlakovými lístkami a vymýšľanie iného spôsobu dopravy, v dôsledku čoho sa od expedície odpája Kaja a zanecháva ma v čisto mužskej spoločnosti.

Pohodlne sme sa zviezli autobusom, ktorý nás vyhodil severne od centra. Viedenské parky pôsobia až šokujúco upravene a slušne, no cíťte sa v nich ako doma. 

V nedeľu je v meste zatvorené vyslovene všetko, nielen potraviny, ale i legendárny undergroundový podnik Nachtasyl, do ktorého špinavých interiérov sme sa teda neuchýlili.

Vyčerpaní celodennou púťou a uvažovaním, kde budeme nocovať, vydávame sa hľadať nejaký park v blízkosti Mariahilfer Straße. 

Po hodine pátrania narážame len na oplotené detské ihrisko obkolesené panelákmi - navyše o ulicu ďalej je policajná stanica. No to nás neodradí. Usádzame sa pod dreveným altánkom a zisťujeme, že sme na vychýrenom mieste zvanom Stonerpark, po nociach obývanom lokálnym detským gangom. Ehm.

O niekoľko litrov lahodných tekutín neskôr môže začať etapa koncert…

V jednom z oblúkov trate metra Stadtbahnbogen sídli vcelku nenápadne pôsobiaci Musikbar Rhiz, skladajúci sa z dvoch miniatúrnych miestností. Už sa plní ľuďmi. Čapujú tu Starobrno, cena je nehoráznych 3,6€.

Pred klubom sa pri nás pristaví bubeník a neskôr i gitarista z If These Trees Could Talk a chalani sa s nimi dávajú do reči.

Odrazu si uvedomíme, že Our Ceasing Voice, miestna post-rocková skupina, už začali svoj set. Do beznádejne malej koncertnej miestnosti klubu je ťažké sa prebojovať, no ich hudba znie veľmi kvalitne.

Po ani nie hodinovom vystúpení, ktoré som si aspoň ja určite užila, sa dočkáme vyslúženého koncertu If These Trees Could Talk. Po prvých riffoch je zrejmé, že začínajú trackmi z posledného albumu Red Forest, ku koncu setlistu hrajú prevažne  veci z Above The Earth, Below The Sky. Zvukovo sa im v podstate nedá nič vytknúť a živé prevedenie je rovnako dokonalé, ako štúdiová nahrávka. O prídavok na záver netreba dlho prosiť.

Po koncerte nás čakalo dlhé, uzimené a trochu bezdomovecké polihávanie v McDonald’s a na Westbahnhofe, myslím si však, že to za to stálo. Do Viedne na dobrý koncert (a do Stonerparku) aj nabudúce. Podstúpiť takýto výlet častejšie než raz za pár mesiacov by však určite znamenalo poriadny nápor na peňaženku. 

Panáčik @ [mju:z], Multiplace @ Kabinet múz, 10.4. & 12.4.12 (Ni)

Ctené nesčítateľné hejno fanúšikov Swagu,  

ešte než sa dočítate o dianí v post-rockovej Viedni, máte možnosť nazrieť na exkluzívne reporty z pár iných podujatí.

Prvým takým je vystúpenie Panáčika (prisahala som, že pôjdem, i keby sme tam mali byť len ja a Panáčik). Tým druhým sú koncerty brnenskej časti festivalu Multiplace, tento rok zameraného na elektronickú hudobnú tvorbu.

…priam z okna Vlhkej vidím, ako vám vďaka tomuto bonusovému článku v očiach blčia radostné iskierky.

***

10.4. sa odohral prvý zo spomínaných hudobných večerov, a to v dolných priestoroch brnenského klubu [mju:z]. Keďže sa tu zväčša striedajú dubstepoví i iní DJs, počas akcií nechýbajú prestrofarebné svetelné efekty. (A discoguľa.)

Panáčik je performerom z Trenčína, tvorí experimentálnu.. povedzme, že hudbu. Z jeho internetových stránok je zrejmé, že kolaboruje s väčším množstvom ľudí a nadobudla som dojem, že primárne sa zameriava na video-art.

Tvrdí, že vydal 17 albumov. Jeho posledný obskúrny singel Pávy si podľa mňa nemožno nezamilovať, zdá sa však, že všeobecne ním zatiaľ veľa obľuby nezožal. Môžete sa na neho tešiť i na tohtoročnej Pohode.

Začiatok akcie bol avizovaný na deviatu, no Panáčik nás začal svojím vábnym hlasom lákať pod pódium o dosť neskôr. Zhŕklo sa tu približne dvadsaťčlenné rozpačité publikum, tancovať nie a nie. Hneď som si predstavila, že keby tu bola Karolína, všetko by už zrejme bolo spustošené.

Pán vokalista mal odetý slušivý frak a predviedol sa svojským hlasovým prejavom; potešil ma Kohútik Jarabý v typicky úchylnom aranžmá. 

Namiesto kapely ho doprevádzal DJ Matwä, ktorý sa ujal mikrofónu počas prídavku.

Neskôr sme si aj krátko zatrsali na Matwäho dídžejský set, ktorý bol celkom pôsobivý.

***

Multiplace koncerty (časť druhá) sa odohrali 12.4. v Kabinete múz, podniku s kabaretným nádychom. Dozvedela som sa, že v minulosti fungoval ako divadlo a po rokoch je znovuotvorený. 

Prvým vystupujúcim bol slovenský umelec Urbanfailure s energickým setom šmrncnutým breakcoreom. Ruky sa mu nad syntetizátormi pohybovali približne rýchlosťou svetla. Bolo to slušné, no vrchol večera nás ešte len čakal.

Uzavreto pôsobiaci Severan Mika Vainio začal vyludzovať z inštrumentov atmosferické tóny, ktorými akoby uviedol publikum do hypnózy. Neskôr sa všetky zvuky zviezli viac smerom do noisu. Vainio nás vťahoval do ríše viacerých dimenzií…stačilo zatvoriť oči a nechať sa unášať. Super výlet. Z času na čas som mala pocit, že hluk sa zhmotnil do ostrých objektov, ktoré mi prelietajú popri hlave.

Posledným vystupujúcim bol český DJ Ventolin, ktorý nastavil presný kontrast tomu, čo sme počuli a videli pred chvíľou. Jednoduché disco podmazy sa oblúkom vyhli môjmu vkusu. Keď si Ventolin nasadil 80’s okuliare, blýskavú bundu a vytiahol leteckú vysielačku, usúdila som, že musí ísť o recesiu. Publikum bolo nadšené a diskdžokej utŕžil hlasnejší aplauz, než skvelý Vainio.. a tak bolo v ten večer najviac docenené prvoplánové bavenie. Čo je pomerne smutné, no nie neobvyklé.

Piča z hoven, Bene, 4.4.2012 nášho letopočtu, Brno (K)

Na doplnenie manifestu a úvodu by som rada dodala, že tento blog máme preto, aby sme prerazili a stali sa známymi a uznávanými… osobami. A na alkohol chleba si chceme zarábať serióznou žurnalistikou, predsa veď. Ale vraj nemám písať súkromnosti, intímnosti a dokonca ani žvásty… takže tu toho asi veľa nebude.

Dňa 4. apríla 2012 sme sa zúčastnili podujatia, na ktoré sme sa tešili dlhšiu dobu, teda neviem, ako Nikola, ale ja som sa tešila, a dlhšiu dobu preto, lebo síce trávim väčšinu svojho životného času aktuálne v Brne, no ono to tam s koncertmi vôbec nie je také super, ako by si človek povedal, keď na to Brno pomyslí. Uf, nový bod do manifestu - čo veta, to odsek.

Event sa konal v klube Boro, ktorý elegantným spôsobom spája miestnosť na pingpong, pivnicu, pajzel a samotný klub… a keďže keby som bola spice girl, bola by som Posh… neradím ho k svojim najobľúbenejším miestam na zemeguli. No ako veľké + tohto podniku musím spomenúť Poličku 12° s Božkovom, mínusom je šialený vytrvalý hnilobno-zatuchnutý zápach oblečenia/vlasov ako milá spomienka aj po 3. vypratí/umytí.

Prvú polovicu koncertného programu vyplnila formácia Piča z hoven, ktorej tags na last.fm znejú: experimental, electronic, Czech, visual, post-pop… a bolo to tak. Teda nemám poňatia, ako znie post-pop, ale ak znie ako Piča z hoven, je to celkom fajn hudobný štýl. Zatrsať som si zatrsala, predný rad som obsadila, udeľujem dva rumy z troch.    

Druhú polovicu koncertného programu vyplnila formácia Bene ft. Roland Kánik, ktorej hlavný tag na last.fm znie: rap… a prekvapivo to tak tiež bolo. A ešte to bolo aj super! Beneho som 1.x videla takto v indoore a hoci áno, aj ulica pred Artforom (skloňuje sa to tak?) v Žiline mu svedčí a má svoje čaro, myslím si, že Bene bol narodený pre klubové pódiá a má na to, aby dobil ich dosky, ktoré znamenajú svet. Mám knižku, mám podpis, mám fotku (veď čo by to bol za koncert bez veľkého trápna?) a preto ho hodnotím troma rumami z troch + 2 Poličky 12° ako hviezdičky.    

Nabudúce si čo-to povieme o viedenskom koncerte If These Trees Could Talk, kam sa z mne neznámeho dôvodu vraj chystám  budúcu nedeľu. No dobre, v kútiku duše naivne dúfam, že prehovorím Nikolu (Čauko!) a chalanov, aby sme pobehali obchody, lebo Forever 21 je presne to miesto, ktoré musíme navštíviť!

                                                                                                     K.

BenePeko a Roland Kánik, Piča z Hoven @ Boro Klub, 4.4.12 (Ni)

Beneho som určite nevidela toľkokrát, ako tuto kolegyňa Kaja, ale spomínam si, ako som na ňom bola prvý raz. Asi dva roky dozadu vystupoval v KC Dunaj v rámci slovensko-maďarského eventu. Rapu zrovna neholdujem, no zaujali ma jeho verše zo života a experimentálny podmaz a moje mladšie ja v duchu konštatovalo: toto je poézia. Odvtedy sledujem, čo má nové a opakovane sa zaprisahávam, že si zaobstarám Spam Poetry. 

Brnenskú zostavu Piča z Hoven aktívne počúvam pár mesiacov – tak dobre, týždňov. Partička študentov FAVU má všetko zaujímavo poriešené i po vizuálnej a imidžovej stránke.. a za sebou i jednu košickú kontroverziu.

Tešili sme sa na večer, kedy títo umelci dorazia do Boro Klubu, kam to nemáme ďaleko, vlez býva študent-friendly a majú tam lacnú Poličku.

Usadili sme sa a o deviatej sme z koncertnej miestnosti začuli prvé tóny elektroniky Piče z Hoven. Na stene v záhlaví pódia sa premietala svetelná projekcia a vokalistka bola ukrytá pod škraboškou – podobizňou líšky.

Piča znie naživo energickejšie a jasnejšie, než z nahrávky. I keď to vlastne nemôžem kompetentne posúdiť, lebo som ešte nepočula Doom na kraji lesa. Dočkali sme sa hitoviek ako Zvířátka a Stojím v rohu. (FB skupiny je tiež plný interesantných vecí – zaujal ma album s názvom “Slovensko”, ktorý zachytáva ich dobrodružstvá uprostred rómskej osady.)

Odhadujem, že Bene s Rolandom Kánikom začali svoj set okolo jedenástej. Len čo sme uzreli, že hlavná hviezda sa poberá preč zo zadnej miestnosti Bora, ktorá má vzhľad i teplotné podmienky jaskyne, bleskurýchle sme sa premiestnili pod pódium.

Bene mal prítomnejší prednes, než keď som ho videla posledne. Ľudia vpredu odriekali mnohé verše s ním a niektorí aj nie tak celkom spolu s ním. Najskôr hral starší track, ktorý sa nám doteraz nepodarilo identifikovať a potom chronologicky posledný album. Páčila sa mi hlavne Hranica.

Pretože po Alobale už prišiel môj exodus, o druhej časti setu by vám viac porozprávala Kaja. Dokonca si zakúpila Spam Poetry a knižku má podpísanú oboma hudobníkmi. S Benem má spoločnú fotku, sú tam čarovní a mne nezostáva iné, než ticho mrieť od závisti až do ďalšieho koncertu.

[Varovanie: Neodporúčame preháňať to s pivorumom, pokiaľ teda nie ste na východniarskom alkoholickom leveli, ako náš kamarát Adam. Inak vám hrozí dôverné oboznámenie sa s lokálnymi toaletami…a tie v takomto podniku naozaj nechcete spoznať.]